Jar pod Devínskou Kobylou

Príroda

02. 04. 2011

Odkedy sme zistili, že náš, čoskoro trojročný syn zbožňuje turistiku, chodenie po lese, a najlepšie do kopca, sme v prírode každý víkend, ba často aj v priebehu týždňa. Bývame na skok od prírody, takže častejšie ako na detské ihriská vyrážame do lesa, na lúky, k piesočnej skale – Sandbergu, k Morave alebo do babkinej záhrady.

Na svoj vek má Danko neskutočnú výdrž a v lese nasadí vždy rezké tempo. Dnes sme sa chceli prejsť popri Morave do Devína, ale šlo to veľmi pomaly. Ísť po betónovom chodníku nie je nič pre neho. Motal sa, šuchtal sa, stále schádzal z chodníka, chcel ísť na cestu. Táto cesta pod hrad Devín by trvala veľmi dlho. Na môj popud sme prešli na druhú stranu a vybehli do lesa, na úpätie Devínskej Kobyly.

Najprv sme si mysleli, že sa v lese stočíme a vrátime sa do Devínskej Novej Vsi. Dankovi sa však naspäť veľmi nechcelo, tak sme predsa len vyrazili lesom do Devína.

Nádherná prechádzka, krásny les a ešte krajšie slnečné úbočia, do ktorých sa opieralo slnko, pomaly klesajúce za horizont. V jeho svetle žiarivo svietili chránené hlaváčiky jarné, fialky, či poniklec.

Tesne pred Devínom sa nám naskytol nádherný výhľad na hradnú skalu ako aj na dva výrazné kopce v rakúskom Hainburgu.

Do Devína sme po vyše štvorkilometrovej túre došli so západom slnka. Príjemne unavení sme sa ešte prešli jeho ulicami a autobusom sa vrátili domov.

Som rada, že náš syn má pozitívny vzťah k prírode, chôdzi, turistike. Vďaka nemu sme aj my turisticky pookriali. Každý týždeň sa kochám krásou prírody v tejto chránenej oblasti. Hľadím na vzácne rastliny a uvedomujem si, že pred pár rokmi by som sa pri nich asi nezastavila. Zajtra sa chystáme na vrchol Devínskej Kobyly, alebo na hrad Pajštún. Ešte sme sa nerozhodli, ale viem, že krásne je na obidvoch miestach. A najmä, jar je v lesoch a na lúkach nádherná.