food4fun.sk

Londýn 2013 - časť druhá

Cestovanie a akcie

01. 11. 2013



Druhý deň v Londýne sme zavŕšili na jednej z nákupných tepien veľkomesta. Priznám sa, nič pre mňa, ale prispôsobila som sa. Nasledoval pokojný večer a rýchly odchod do postelí - oddych a načerpanie síl bol dôležitý najmä pre Danku, ktorú čakal ráno polmaratón "Half". Okolo obeda sme ju vysmiatu a šťastnú, že to zvládla, vyzdvihli v Hyde Parku a spoločne sme smerovali do Notting Hill. Katka sa odpojila s hlavným cieľom obehnúť sekáče. Ostatné sme pokojne peši kráčali na ulicu Ledbury Road, kde sídli jedno z lahôdok Yotama Ottolenghiho.



Nebudem sa rozpisovať, kto je Yotam Ottolenghi, základné informácie nájdete na tejto stránke. S jeho menom som sa prvýkrát stretla v anglickom food časopise Delicious, kde bola predstavená jedna z jeho kuchárskych kníh. A práve z tejto knihy pochádza aj recept na šalát z pečeného karfiolu s lieskovcami, stonkovým zelerom a granátovým jablkom, ktorý sa stal mojim top receptom roku 2012. S menom Ottolenghiho ste sa určite stretli, ak sledujete blog www.natanieri.sk. A práve Zuzka presne vystihla čaro jeho kuchyne, dôvody prečo je ním fascinovaná a prečo sa ním inšpiruje. Nenapísala by som to krajšie a výstižnejšie, jeho kuchyňa dostala aj mňa. Zuzka sa dostala aj do jeho reštaurácie, ja síce nie, ale aj návšteva jeho lahôdok bol neskutočný zážitok.



Bola nedeľa, popoludnie, a lahôdky plné. Vo výklade do ulice boli uložené sladké dobroty, ale keď vojdete do vnútra, zaujme vás predovšetkým neskutočne pestrý a voňavý výber zeleninových jedál. Okrem zeleniny ste si mohli vybrať aj z rýb a mäsa, výber však bol čo do kvantity chudobnejší.



Celý pult pri pokladni bol plný všakovakých dobrôt s podpisom Ottolenghiho - domáce kečupy, omáčky, chutney, zmes orieškov do šalátu, granola, čokoládové špecialitky, sušienky, slaný karamel... (to všetko si môžete kúpiť aj online). A samozrejme knihy!



V lahôdkach, ktoré sú menších rozmerov beží predovšetkým nákup "take away". V zadnej časti sa však nachádza priestor so stolom pre 10 osôb, kde keď sa Vám podarí chytiť miesto, dostanete jedlo so servisom. Žiaľ, nie je možná rezervácia, miesto si musíte jednoducho vystáť v rade. Pre tento variant - najesť sa pekne vnútri - sme sa rozhodli aj my.



Obsluha odhadla, že budeme čakať asi 20 minút. Šli sme do toho, ale žiaľ, nepošťastilo sa nám. Minula sa im totiž niektorá zložka z menu, preto nebolo možné dostať sa k stolu. Ostávalo nám buď čakať, alebo si zobrať jedlo so sebou. A keďže bolo s nami aj ročné bábätko, čakanie neurčitej dĺžky sme zavrhli a nakúpili sme do krabičiek. Bol to zeleninový výber v zmysle z každého rožka troška, k tomu nejaké koláčiky a slanokaramelovú drobnosť domov na pamiatku.





S obedom v krabičkách sme sa vybrali do nádhenrého Holland Parku, dieťa v kočíku medzitým našťastie zaspalo. A tolerantne spalo niekoľko hodín, takže sme sa v parku pokojne vyvalili do pokosenej trávy, rozložili Ottolenghiho dobroty a už len slastne vychutnávali tú úžasnú zmes chutí, farieb, konzistencií, zeleniny, byliniek a korenín. Jednoducho božské jedlo.








Ako dezert sme si dali brownies s lieskovcami (bez foto), citrónovo-makový cupcake a citrónový koláčik z polenty s citrónovou polevou a pistáciami. Všetky tri boli úžasne vláčne, šťavnaté a božsky chutné. Zvedavá som bola najmä na ten z polenty a dostal ma. Už sa mi podarilo vygoogliť aj recept, takže určite vyskúšam.







Plné dojmov, chutne a originálne najedené sme pomaly ukončili tretí deň v meste. U kamarátky nás však čakalo ešte jedno prekvapenie - huby! Kým sme sa mi motali celý poldeň v Notting Hill, kamarátkin drahý bol na hubách. Huby v Anglicku rastú, Angličania ich však nepoznajú a nezbierajú. O to lepšie pre Slovákov a Poliakov, viac im ostane. Miško z lesa doniesol zmes topoľových, brezových a iných húb, hlivy, podpňovky, ale aj parádne hríby.





Nedeľná večera bola preto rýdzo slovenská, Miško nám navaril výbornú hubovú praženicu, po ktorej sa len tak zaprášilo. Už dávno som čerstvé lesné huby nejedla, takže som si skutočne zgustla.

A pred nami bol zrazu posledný deň v Londýne. Na pláne bolo China Town, Covent Garden a Oxford Street. Plány boli samozrejme bohatšie, Danka stoj čo stoj chcela absolvovať aj nejakú "indoor" kultúru v zmysle galérie alebo múzea, ale bohužiaľ... Londýn jednoducho nie je mesto, ktoré sa dá dokonale zažiť za 4 dni. A najmä, londýnske múzeá a galérie, to nie sú hodinové záležitosti, na tie si treba vyčleniť fúru času.





Posledný obed sme absolvovali v China Town, ale poistili sme si aj olovrant a kúpili kysnuté mäsové buchtičky "buns", na ktoré som bola veľmi zvedavá. Ázijská kuchyňa je pre mňa viacmenej stále neznáma, ale tieto slané buchty na pare (ako som ich nazvala) boli perfektné. Ich skutočné meno je baozi, sú to buchty s kysnutého cesta, ktoré sa varia na pare a vďaka ich veľkosti cca 10 cm v priemere sa zvyčajne servírujú individuálne - je to príklad pouličného "take away" jedla. Základ plnky zvyčajne tvorí bravčové mäso, preto sa tieto buchtičky volajú aj "pork buns". V plnke však bola aj bohatá zmes zeleniny, popri bravčovému mäsu bola dosť výraznou zložkou podusená čínska kapusta.
Naše klasické sladké parené buchty som doma robila asi raz, ak vôbec. Vždy ma odradzoval fakt, že človek narobí veľa buchiet, ale s chuťou zje možno dve-tri. Teraz však už mám v hlave nápad, ako z cesta pripraviť aj slaný obed aj sladký dezert. Možno to nebude autentické čínske varenie, ale za to vyskúšanie to myslím stojí. A zabijem dve muchy jednou ranou - sladké aj slané chute.







Z China Town sme sa presunuli do Covent Garden, kde sa to hemžilo starožitnosťami, vzácnymi starými kúskami, ale aj vetešou. Ak ste pri peniazoch, dajú sa tu kúpiť naozaj nádherné kúsky. Najviac ma samozrejme zaujali nádherné príbory, riad, porcelán a rôzne vintage kúsky do kuchyne.



Kamarátka Danka sa stále nevzdávala myšlienky na múzeum, preto sme z Covent Garden chceli namieriť smerom k British Museum. Žiaľ, trochu som poplietla smery, takže miesto toho aby sme vyrazili smerom na sever, sme sa pohli južne, smerom k Temži. Pridala sa aj únava, preto sme rýchlo zamierili na kávu. A ako sme tam sedeli na káve a pozerali cez sklenený výklad von na ulicu, na druhej strane cesty som si všimla Paula. Ide o francúzske pekárstvo, ktoré okrem vlastného pečiva a chleba, úžasných obložených sendvičov a sladkého pečiva, predáva aj kultové macarons. Keďže som sama prešla macarons fázou, keď som sa doma učila, skúšala a zdokonaľovala v ich pečení, musela som tam po ne zájsť a kúpiť na koštovku. Macarons ako také nepatria k mojim srdcovkám, ich pečenie je v podstate obsesia, ktorá vás - keď sa vydaria - privádza do extázy a naopak, keď sa v rúre rozlejú alebo popraskajú, ste len kúsok od šialenstva. Prešla som si tým, a veru, boli to krásne, ale aj zúfalé chvíle. No a práve preto som bola zvedavá na tie kupované, od Paula.





Veľké macarons, ktoré vidíte na hornej fotografii, sa mi veľmi nepáčili, prišli mi príliš hrboľaté, mandle zjavne neboli zomleté úplne najemno. No a tá cena za jeden kus? Fakt dosť. Keďže som chcela ochutnať viacero príchutí, zobrala som minimacarons v takej malej degustačnej krabičke v počte 10 ks za tuším necelých 10 libier. Bála som sa, či to nebude iba presladená farbená umelina, ale nebola. Macarons boli naozaj dokonalé, primerane sladké, vnútri správne vlhké a chewy, na povrchu matné, s nožičkou... no a príchute perfektné - zľava: pistáciová, karamelová, vanilková, malinová, kokosová a čokoládová.

Na záver dňa sme sa pobrali na Oxford street, kde sme ešte obehli nejaké obchody, dokúpili darčeky a najmä som s otvorenými očami hľadala kníhkupectvo a potraviny. Cieľ v kníhkupectve bol jasný, kniha od Ottolenghiho. Lenže tak ako včera priamo u neho v podniku, ani dnes v kníhkupectve som sa nevedela rozhodnúť, ktorú knihu kúpim. Jerusalem alebo Plenty? Váhala som, listovala v obidvoch, nakoniec sme sa rozhodla pre Plenty. Mala som nutkanie zobrať aj druhú knihu, ale vzhľadom na to, že som priletela len s príručnou batožinou, som druhej knihe odolala. Obidve knihy sú totiž veľké, hrubé a ťažké.



Keď sme sa večer vrátili domov k mojej naj kamarátke Števke, čakal ma šok. Dostala som od nej darček, knihu Jerusalem. Števka dobre vedela, že po tej knihe túžim. Bolo to naozaj milé prekvapenie, ale aj veľké vydýchnutie, že som nekúpila obidve knihy alebo práve iba Jerusalem. Mala by som dve rovnaké knihy, našťastie, mám dve rôzne. Plenty priletela so mnou domov, na Jerusalem si budem musieť počkať do Vianoc. Nevadí, môžem sa venovať knihe číslo 1, i keď žiaľ, ešte som sa k nej poriadne nedostala. V kúte police však určite ležať neostane, to vám s istotou sľubujem!


Komentáre k článku


02. 11. 2013 15:01:40
Meno: Stevka
Už Len počkat na Ottolenghi REPEAT!!!!!


03. 11. 2013 19:43:28
Meno: Adusha
Jou jou, noo, myslím, že už ho nevynechám pri žiadnej ďalšej návštevy Londýna ;)

Pre pridávanie komentárov k článkom musíte byť prihlásený.