Veľká Noc na východe Slovenska

Postrehy a skúsenosti

26. 04. 2011

Veľká noc u nás na Východe má svoje čaro, preto som, tuším po piatich rokoch, chcela ísť na tieto sviatky domov. Vždy ma bavili prípravy v Bielu sobotu, predovšetkým zdobenie vajíčok. Už si nepamätám, koľko som mala rokov, keď som prvýkrát zdobila vajíčka voskom, pamätám si však, že naposledy som takto zdobila vajíčka pred Veľkou nocou v roku 2006. Nie som si veľmi istá, ale marí sa mi, že som bola doma na tieto sviatky aj o rok neskôr, ale vajíčka som už nezdobila. Iba som ich celé ofarbila farbou na vajíčka. Zásadne nepoužívam pojem kraslice, keďže voskom som zakaždým zdobila varené vajíčka, určené do košíka na posviacku a následne na konzumáciu. Vyfúknuté vajíčka – kraslice, som zdobila len sporadicky, podľa toho, ako veľmi sa mi chcelo a či už bolo potrebné vymeniť tie staršie.

V Bratislave som voskom vajíčka nikdy nezdobila. Mne osobne to zaberá dosť času. Keďže som len slabá amatérka, s jedným vajíčkom sa babrem pomerne dlho. Tento rok som 10 vajec zdobila skoro 4 hodiny. Nuž, asi by som mala častejšie trénovať. To, že som už 5 rokov maľovanie neriešila spôsobilo, že som vyšla z cviku a zároveň ani fantázia už nevedela poslúžiť na vymýšľanie vzorov tak ako voľakedy. Na nasledujúcich troch fotografiách je moja tvorba z roku 2006:

A na týchto fotografiách je nedávna tvorba, len pár dní stará:

Okrem maľovania vajíčok, si isté výtvarné nadanie vyžaduje aj výroba maslového barančeka. V Bratislave (a asi aj na celom Západnom Slovensku a v Čechách) sa baranček pečie vo forme a najčastejšie zdobí bielkovou polevou, u nás na Východe sa nepečie, ale vyrába sa z masla, a v takej veľkosti, aby vošiel do košíka na posviacku veľkonočných jedál. V minulosti som párkrát skúšala barančeka vyrobiť, ale bol to taký kubisticko-geometrický pokus, ktorý sa veľmi na barančeka nepodobal. Väčšinou moja tvorba končila hnevom a natlačením barančeka do skleneného mini pohára. Totiž, kto nemá výtvarné nadanie alebo špeciálnu formu na jeho výrobu, väčšinou maslo natlačí do malého pohárika a takto ho vloží do košíka. Tento prípad vidno aj na tých prvých fotkách z roku 2006.
Minulý rok som však na Youtube zhliadla trojdielne video o tom, ako si ho vyrobiť. Bola som z toho úplne unesená, konečne som mala predstavu, ako treba postupovať, aby sa maslový výtvor aspoň trošku podobal na barančeka. Minulý týždeň som si na tieto videá spomenula a pustila som ich mojej kamarátke, rovnako Východniarke, keď bola u nás na návšteve. Nemyslela som si však, že sa do toho sama, o pár dní pustím. V sobotu som to však skúsila a celkom mi to išlo. Teda, nemôžem povedať, že som so svojim výtvorom bola úplne spokojná, ale na začiatok, ako cvičná verzia 2011 to podľa mňa celkom ušlo. Manžel a brat síce skonštatovali, že vyzerá ako pitbull (presnejšie asi mali na mysli bullteriéra, kvôli sklonu lebky), ale aj tak som sa nedala odradiť. Konečne mal môj baran aspoň uši ako sa patrí, po minulé roky mal len takú smiešnu trojuholníkovú hlavu. Škoda, že v počítači nemám jeho fotografiu. Som mimo domu a staršie fotky mám zálohované niekde na CD či DVD. Po návrate domov skúsim pohľadať a dodatočne pridám fotku na porovnanie. Každopádne, tu je tohtoročná verzia.

Pre Veľkú noc na Východe je typická predovšetkým jedna úžasná lahôdka, a to hrudka, či syrec (syrek...), presnejšie syr z mlieka a vajec. Bez tejto dobroty si Veľkú noc odmietam predstaviť, takže ju varievam aj v Bratislave. Hrudka sa varí buď na slano, alebo na sladko, ja mám však rada verziu sladko-slanú a takú ju robievam. Okrem vajec a mlieka do nej patrí soľ, troška korenia a vanilkový cukor. Treba ju ochutiť tak, aby ani jedna chuť v nej nebola dominantná. Tí, ktorí majú radi slanú hrudku, použijú iba soľ a korenie a prípadne ju môžu obohatiť o nasekané bylinky. Do čisto sladkej verzie sa zasa zvyknú pridávať hrozienka. Ja vám však ponúkam recept na takú hrudku, ako ju mám rada ja.

Hrudka – veľkonočný syr z vajec a mlieka

10 vajec
1 liter plnotučného mlieka
soľ
štipka bieleho korenia (čerstvo pomleté)
štipka muškátového orieška
1 – 2 vrecúška vanilkového cukru

Pomer pri výrobe hrudky je vždy 1 vajíčko na 1 deciliter mlieka. Množstvo surovín môžeme znížiť, alebo zvýšiť podľa toho, akú veľkú hrudku chceme. Vajíčka rozbijeme do veľkého širokého hrnca, pridáme trochu mlieka a s habarkou alebo ponorným mixérom dôkladne rozmixujeme, aby vo vajcovej hmote neostali kúsky bielka. Prilejeme zvyšné mlieko, osolíme, okoreníme bielym korením a muškátovým orieškom a osladíme vanilkovým cukrom tak, aby hmota príjemne voňala a zároveň mala jemnú, nasladlú chuť.
Hrniec postavíme na sporák a na stredne silnom plameni za stáleho miešania varenia dovtedy, kým sa hmota nezačne zrážať. Miešame naozaj dôkladne, lebo vajíčka sa veľmi ľahko pripaľujú. Postupne ako začne stúpať teplota hmoty v hrnci, začne sa zrážať a hustnúť. Keď sa dôkladne vyzráža a bude vyzerať ako tvaroh, scedíme hmotu cez veľké sitko, ktoré si vopred vystelieme hustou gázou alebo čistou utierkou. Rohy látky postupne zdvihneme, nazbierame a stiahneme do uzla tak, aby sme čo najviac stiahli a stlačili hmotu v utierke a vznikol okrúhly bochník. Utierku zviažeme špagátom ( je dobré mať pri sebe pomoc, tieto úkony idú lepšie vo dvojici) a zavesíme nad drez, alebo hocikde nad nejakú nádobu, aby mohla odkvapkať srvátka. Približne po dvoch hodinách syr zložíme, utierku opatrne rozbalíme a stuhnutú hrudku preložíme na tanier. Zabalíme ju do fólie alebo alobalu, aby neobschla.

Najlepšie chutí s údenou varenou šunkou, cviklou s chrenom a s bielym koláčom, či paskou, ktoré nesmú na Východe v čase Veľkej noci chýbať.

Ďalšia vec, na ktorú som sa veľmi tešila, je posviacka veľkonočných jedál, ktorej sa jednoducho hovorí svätenie pasky (paschy). V miestnom rímsko-katolíckom kostole tento obrad prebieha tradične ráno o šiestej hodine, takže o štvrť na šesť musí človek stávať, aby stihol naaranžovať jedlo do košíka a vychystať aj seba. Tento veľkonočný nedeľný obrad mal vždy pre mňa veľké čaro. So zalepenými a opuchnutými očami som ledva liezla z postele, ale na čerstvom studenom jarnom vzduchu človek vždy pookrial. V minulosti chodil ráno ku kostolu dav ľudí, ktorý sa tiahol v rade ďaleko od neho, veľakrát pomaly do centra mesta. Bol to dosť dlhý obrad, ale stál za to. Kňazi, ktorých si pamätám boli vždy dobre naladení, veselí, plný vtipu a šibalských nápadov. Stávalo sa, že košík schytal aj pol litra svätenej vody a kňazi často polievali aj okolo stojace dievčatá a ženy. A predovšetkým sa kňaz vedel zastaviť, prehodiť pár slov, pochváliť vajíčka, či posrandovať. Tento rok sa však nič také nekonalo. Obidvaja kňazi, ktorí svätili jedlá na strane, kde som stála ja, len prebehli ako víchor. Košík ledva pokropilo zopár kvapiek svätenej vody, kňaz všetko odbavil rýchlosťou vetra, a ani som sa nenazdala, bolo po všetkom. Priznám sa, nič mi to tento rok nedalo. Necítila som nič duchovné, ani posvätné v tomto obrade. Prišlo mi to nútené a stereotypné, jednoducho ako niečo, čo sa musí iba odbiť bez toho, aby sa to nejako emocionálne prežilo.

Občas v minulosti sa nám s mamou stalo, že sme zaspali a posviacku nestihli. Vtedy mi to bolo vždy ľúto a neposvätené dobroty mi ani nechutili. V sobotu večer som šla von s najlepšou kamarátkou, a v podniku, ktorý sme vybrali, sme stretli množstvo starých známych a priateľov, ktorí sú rozlietaní po svete a domov prichádzajú len dva, či trikrát do roka. Bolo mi s nimi veľmi príjemne, ale o pol tretej som predsa len šla domov, aby som ráno vládala vstať. A nakoniec som si pripadala len ako účastník niečoho, čo som mohla pokojne oželieť. Nabudúce tam už nepôjdem. Ak budem náhodou opäť doma, vyberiem sa do grécko-katolíckej cerkvy. Priznám sa, do kostola nechodievam pravidelne, navštevujem rímsko- aj gréckokatolícky kostol, ale v gréckokatolíckom kostole a v ich obradoch cítim oveľa väčšmi duchovnú silu, energiu Boha a svoju malosť. Mrzí ma, že som tento rok dala prednosť turistike pred návštevou staroslovienských veľkonočných obradov. Neviem, či má niečo z Veľkej Noci v sebe viac duchovnej, náboženskej a zároveň umelecko-estetickej sily (a katarzie) ako spev Christos voskres – Kristus vstal z mŕtvych.